"Kohúty sú neužitočné, vysvetľuje, sadne si pred práčovňu, položí si neužitočného kohúta na károvanú deku v lone a podreže mu krk so slovami: Ty darnamožráč jeden."


str. 7

"Keď sa zverím babke, že sa chcem stať proletárkou, zalomí rukami a povie to otcovi. Babka je jeho mama a hovorí mu, čo má robiť."


str. 9

"Otec chodieva v sobotu večer domov a v nedeľu strieľa na vrabce. Nesmie u nás bývať, lebo je buržoázny živel. Kedysi, keď náš život ešte nebol šťastný, pomáhal bohatým ešte viac zbohatnúť a vykorisťoval proletárov. Bol advokátom s vlastnou kanceláriou, bielou košeľou a kravatou."


str. 8-9

"Keď nechtiac pustím na zem pohár, skríknem: Ježišmária! Babka nepovažuje za správne privolávať Ježiša a jeho matku Máriu pre lapálie, majú dosť práce, veď kam sa len pozrieš, všade je kopa nešťastia. Pritom v našej krajine niet nešťastia ani Ježiša Krista. Ale v mojej spiatočníckej rodine sa neoplatí šíriť revolučné myšlienky. Pri nedeľnom obede som spomenula, ako sa náš súdruh prezident za nás obetuje. Otec očervenel, babka mu doložila kohútiu polievku a povedala, že pri jedle sa nerozpráva."


str. 10

"Nášho súdruha prezidenta vídavam častejšie než otca, jeho fotografia visí v triede nad tabuľou. Vyzerá nudne, ale stará sa o nás. Otec naňho žiarli. Súdruh prezident už prišiel na svet ako proletár a nemusí sa ním dodatočne stať. Vo sviatok nesieme jeho portrét z vďaky za to, že celý rok nesie za nás zodpovednosť on. Pozerá sa na nás zo steny aj v každej kancelárii. Kedysi tam visel Ježiš Kristus, hundre babka."


str. 10-11

"Načo toľké ceremónie s Ježišom Kristom? Je to trápne. V kostoloch a na lesných cestičkách visí na drevených a kamenných krížoch, takmer nahý a vychudnutý, nechá sa vešať pred všetkými ľuďmi, nebráni sa, zatvára oči v utrápenej tvári a z rúk a nôh mu tečie krv. A nikto ju neutrie. Staré ženy spínajú ruky, akoby sa nechceli zababrať. Človek sa predsa musí vzchopiť, nedovoliť, aby ho vešali, a nevešať hlavu!"


str. 11

"V škole sme počuli o mladej partizánke, ktorá si pred popravnou čatou strhla z očí šatku. Na dvore sa hráme na popravu. Odsúdia ma na smrť, deti z dvora mi zaviažu oči a vyhrážajú sa mi: Ty mrcha jedna partizánska, teraz udrela tvoja posledná hodina. Snímem si z očí károvanú vreckovku a smejem sa, kým deti kričia pif, paf. Pomaly padám na kolená a líham si na zem. Páči sa mi ostať ležať a byť mŕtva, keď som sa obetovala za druhých. Škoda, že je už po vojne aj po Veľkej revolúcii a naši proletári sú slobodní. Všetko dôležité je vykonané, teraz už len musíme byť šťastní, a to je strašne ťažké."


str. 11-12

"Svojim bábikám a hnedému plyšovému mackovi rozprávam o Dankovi. Vytrhol si srdce, držal ho nad hlavou a kráčal na čele zástupu. Srdce horelo, ľudia ho nasledovali a našli cestu von z tmavého lesa útlaku, kde tak dlho žili. Danko zomrel, no svoju úlohu splnil. Bábiky a macka učím, že majú byť solidárni."


str. 12

"Keď sa mama jedného letného večera nevráti domov a nasledujúceho rána ešte stále nie je doma, pýtam sa babky: Kde je mama? Babka vaľká cesto a mlčí..." "Kde je mama? Keby bola mŕtva, pochovali by ju v mene Ježiša Krista do zeme a ja by som bola pri tom, v čiernych šatách a čiernom klobúku s čiernou ružou na krempe... Nesmiem však nosiť čiernu ružu a ani neviem, či u nás čierne ruže rastú, a nikto, kto je do mňa zamilovaný, mi nevyjadruje sústrasť. Všetci sa tvária, akoby mama nikdy neexistovala. Nikto nevyslovuje jej meno, nikto nerozpráva príhody z čias, keď tu bola s nami, ako sa to robieva pri mŕtvych, o ktorých sa hovorí len dobre, aby nás v noci nestrašili... Nikto mamu nedáva pozdravovať a nikto sa nepýta, ako sa má. Je mŕtvejšia ako mŕtvi."


str. 12

str. 14-15

"Otec smúti za svojou kanceláriou, v ktorej bol vykorisťovateľom, a na staršieho brata musím kričať. Všetko mi berie ako vrabec, ale zastreliť ho nesmiem. Keď brnká na klavíri, babka šepká: Bude z neho veľký pianista. Pritom sa brat chce stať milionárom a vôbec nechce pomáhať našej krajine. Svojimi tučnými prstami môže tak nanajvýš počítať ošúchané bankovky."


str. 13

"... čo už môžem urobiť, keď sedím oproti svojej voňavej mame v zatvorenej obývačke na najlepšom kuse nábytku a ona práve vyslovila to strašné slovo „emigrácia“? Náš štát nám dáva zadarmo učebnice a zošity, aby sme raz pracovali pre blaho proletariátu, a nie pre blaho pľujúcich pánov v nepriateľskej krajine, kde stoja učebnice a zošity veľa peňazí a triedy sú napoly prázdne... Jedného dňa sa klietky otvoria. Možno príde zemetrasenie a klietky sa rozletia. V mojej neuvedomelej rodine zabúdam, že klietky možno otvoriť aj zvnútra tak, ako to urobili proletári..."


str. 24

str. 16

"Keby nám súdruhovia proletári vo svojej túžbe po oslobodení tie izby nevzali, musela by som sa v nich hrávať s bratom. Brat raz odtrhol mojej bábike hlavu a mlátil ma bezhlavým trupom."


str. 17

"Mám poprosiť o pomoc Ježiša Krista, alebo mám radšej napísať nášmu prezidentovi v hlavnom meste? Ale Ježiš Kristus je na tom sám zle a súdruh prezident by mohol vydať rozkaz, aby mamu popravili, je totiž prísny a spravodlivý."


str. 18-19

"Cez prestávku zakričal jeden chlapec na celý školský dvor: Tvoja mama sedí v base! Je to taký chudák, jeho otec sa potáca ulicami, vybľakuje, padne na chodník a spí tam. Ako sa len jeho syn musí zaňho hanbiť! A za to sa vŕši na mne. Náš otec nie je alkoholik, je športovec a športovci pijú len vodu. Všetci na školskom dvore zmeraveli, prestali pobehovať a vykrikovať. Stojím tam a zrazu pocítim šťastie. Teraz viem, čo je šťastie. Sedí vo vnútri, je to velikánska sila. Čas zastane, aj ja zastanem, a napriek tomu som nažive, dokonca viac než inokedy, a viem: Mama žije."


str. 19

"Deti zradcov nesmú byť múdre, ich múdrosť je pre štát nebezpečná. Zradcovia a ich potomkovia musia budovať mosty a byť užitoční pre spoločnosť. Volajú ich vnútorní nepriatelia a nesmú sami určovať, ako budú užitoční pre spoločné blaho. Nosia v sebe zárodok zrady. Zárodok zrady si predstavujem ako čierneho chrobáka. Aj keď sa dieťa zriekne svojho zradcovského dedičstva, chrobák sa bude naďalej chcieť správať zradcovsky. S tým sa nedá nič robiť. Chrobákov nemožno prevychovať."


str. 20

"Mama nič neukradla a ani nikoho nezabila. Žeby ju do väzenia dostalo slovo? V našej krajine sú slová nebezpečné. Bojím sa, že to bolo moje slovo."


str. 21

"Niekedy zabúdam na mamino varovanie: V škole nesmieš hovoriť, čo sa hovorí doma. V hlave som si postavila múr, vpravo žijú rodinné slová a vľavo školské slová. Sú to dva svety a dva jazyky, denne medzi nimi prechádzam sem a ta ako dvojitá agentka."


str. 21

"Nie je ľahké žiť v šťastnej krajine. Šťastie sa môže v každom okamihu rozbiť a niekto si to odnesie. Mysli si, čo chceš, ale nikdy to nehovor, to je ďalšia mamina obľúbená veta. Mlčanie považujem za zbabelé a zaprisahávam sa, že vždy budem hovoriť, čo si myslím. No nerobím to."


str. 22

"Naši hrdinovia hlásali, že človek nesmie nikdy utiecť, pred žiadnym nebezpečím, pred žiadnou úlohou, akokoľvek by bola ťažká, a nikdy nesmie zradiť vlasť, a sami sa toho aj pridŕžali. Som rada, že mamin pokus o útek stroskotal. Chcem navždy zostať na našom zadnom dvore a byť pokroková... Rozhodne nechcem emigrovať, ale nie preto, že to je zakázané a nesolidárne. Keď si totiž predstavím, že odchádzame, vidím deti z dvora, ako sa zhromaždili pri bráne, aby sa so mnou rozlúčili, a mamu, ako nervózne volá: Poď už, naposledy sa obrátim za naším domom a nedokážem urobiť ani krok. Cítim sa ako v nočnej more, keď nemôžem utiecť pred zlým mužom, nohy sú ťažké, akoby zrástli s asfaltom. Toho dňa som teda zbabelo sedela na pohovke v obývačke, napokon som sestrou svojho brata a po otcovi som zdedila buržoázneho chrobáka, a tak som sa zmohla len na tichú otázku: Smiem si vziať macka?"


str. 24

str. 25

"Máme byť deň čo deň pokrokovejší, tak ako naša vlasť, ktorá má stále viac a viac továrenských komínov. Tak sa môžeme o seba postarať sami a pomáhať aj chudobným krajinám budovať továrenské komíny. Keď súdružka učiteľka rozdá papier a farbičky, kreslíme červené továrenské komíny, z ktorých stúpa hrdý čierny dym. Keď nebo nad našou vlasťou sčernie a zakryje slnko, znamená to, že sa máme dobre, že industrializácia napreduje a slnko nepotrebujeme. Keď vidím zo zadného dvora továrenské komíny, viem, že je o mňa dobre postarané. Súdruhovia továrenskí robotníci sa o mňa starajú, poznajú moje potreby. Máme dostatok elektrického prúdu, máme veľa riek, zvíťazili sme nad povodňami a za každou dedinou sme postavili vodnú elektráreň. Všetky tie fabriky zahatali a zašpinili naše rieky, ale len zaostalé krajiny majú čisté rieky."


str. 26

"Neverím v Boha. Viera v Boha je zákerným výmyslom tučných pánov, aby sa hladujúci proletári Boha báli a neoslobodili sa a nestučneli, vraví súdružka učiteľka. Viera v Boha je strašiak do maku, ktorý má ľuďom naháňať strach, aby sa ani len nepriblížili k úrode. Strach je spiatočnícky. Všetkým strašiakom sa máme vysmiať a spoločne sa vrhnúť na úrodu. Patrí nám všetkým, máme si ju medzi sebou spravodlivo rozdeliť. Nemáme veriť v Boha, ale v seba. Je ťažké veriť v seba. Vďakabohu máme namiesto Boha súdruhov proletárov, ktorí nás podporujú. Bez Boha a bez proletárov by sme boli samučičkí ako prst a nevedeli by sme, čo si počať."


str. 27-28

"V nedeľu dopoludnia chodievam s dedkom do kina na filmový týždenník. Dedko je otec mojej mamy a vraví, že politika je pol života. V tejto polovici života sa dívame na súdruhov proletárov, ktorí — omnoho produktívnejšie než ja — vysoko prekračujú svoju päťročnicu. Tavia kov vo vysokých peciach, hádžu do nich uhlie a smejú sa v žiare ohňa."


str. 28

"V týždenníku ukazujú šírošíre polia, nad nimi letí lietadlo a rozprašuje produkt našich chemikov. Do boja proti hmyzu hrá dramatická hudba ako vo vojnových filmoch, keď útočia partizáni. Nevážiť si jed je velezrada. V jede sme si zajedno, buržoázne zárodky sa v ňom zmiešanavajú so zdravým proletárskym semenom. Jedu všetci vďačíme za chlieb náš každodenný."


str. 30-31

"Za klenutým čelom často myslievam myšlienky iných, ktoré sa na mňa vrhajú zo všetkých strán, a ukladám si ich. Som zberateľka myšlienok. Moja rodina tvrdí, že ich nepočúvam."


str. 34-35

"So zdrobneninami v našom jazyku je to tak: Všetko, čo človek miluje, zmenšuje, robí z toho niečo roztomilé a neškodné, aby láske uľahčil lásku. No ja chcem, aby ma milovali s veľkými ušami a vážnymi myšlienkami... Dospelí sú veľkí, ale netešia sa z toho, vyhľadávajú to, čo je malé. Pre nás, čo sme malí, je svet obrovský. Obrovský svet je zaujímavejší než svetoček so samými drobunkými zdrobneninami. Drobučičká zdrobnenina vrastá naspäť do zeme a nebráni sa."


str. 36-37

"Mám rada dážďovky. Hovorí sa, že im odseknutá časť zasa dorastie, také sú vraj nezničiteľné. Predstavujem si, že naše duše sú ako červené telá dážďoviek. Ten kúsok, ktorý zlý brat alebo iný darebák z duše odreže, časom dorastie, a ako spomienka na krádež duše ostane len vystúpený prstenec. V škole sme sa učili, že sa to nazýva regenerácia. To slovo sa mi páči, je v ňom generácia a tučné dážďovky, ktorých rany sa zázračne liečia, prežijú veľa generácií."


str. 39

"Keď sa brat vrátil zo školy domov, mama sa starostila: Dostal si zlé známky, synček? Vedela, ako zo zlých známok spraviť dobré, nabalila plnú tašku a v ihličkách sa vybrala za učiteľkami. Potom sa spokojná vrátila s prázdna nou taškou. Odkedy je vo väzení, nepočuť na schodisku klopkanie vysokých podpätkov, bratove prsia spľasli a po jeho známkach nikto ani neštekne, je to už iba jeho vec. Ja žijem naďalej vo vojne. Brat na mňa zákerne útočí ako kedysi náš nepriateľ, číta môj denník a vysmieva sa mi, no ja nemám za sebou partizánov, na všetko som sama. Musím pokračovateľa rodu kopať do vajec a v škole sa tváriť, akoby som bola normálne dievča."


str. 48-49

"Náš štát zakazuje predávať pulóvre a čiapky, nikto sa nemá obohacovať, vyvyšovať sa nad druhých. Ale mama sa chce odlišovať. Považuje dokonca za dobré, keď ju ohovárajú. Je vraj lepšie, keď ťa ohovárajú, ako keby si ťa nevšímali. Nechcem, aby ma ohovárali. O hrdinke sa hovorí len v dobrom. Niekoľkokrát k nám prišli policajti, prehľadávali skrine a našli v nich pulóvre a čiapky, no mama klamala: To som uplietla pre svoje deti. Akoby som za jednu zimu mohla vynosiť tri pulóvre a štyri čiapky! Dali jej peňažnú pokutu, pohrozili prstom a mama sa vykrúcala ako vretenica. Žena musí bojovať ženskými zbraňami, vštepuje mi. A tak sa vykrúcala a plietla ďalej, šup doprava, šup doľava, a keď sa ozval zvonček pri dverách, behali sme po byte a schovávali pulóvre a čiapky. No kým vie mama flirtovať, nemusíme sa cudzích mužov báť.
To platilo, keď ešte bola s nami a súdružka učiteľka a mamy mojich spolužiačok si nakupovali jej pletené nápady. Na pulóvroch zmiešala rôzne farebné vlákna tak, že vznikavznikali vzory v tvare bleskov. V našom malomeste nie je ťažké vypátrať pôvodkyňu zakázaných bleskov. V štátnych obchodoch majú len jednofarebné pulóvre, ale pestrá sabotáž mojej mamy nemôže byť dôvodom na jej zatknutie."


str. 50-51

"Keď sa mama zabáva so svojimi priateľkami v obývačke a všetky sa pučia od smiechu, chodí babka nadurdene sem a ta: Nech idú preč, mama musí pracovať. Ale mama chce so svojimi vyfintenými priateľkami popíjať vaječný koňak k tureckej káve, rozprávať neslušné vtipy a všetko rozdávať. Priateľky sú hodny zlata, vraví."


str. 52

"Za morom vyjedajú hostia pred televízorom slobodne raz červený, raz zelený jogurt, a potom idú domov k vlastnej chladničke s farebnými jogurtmi a vlastným televízorom, ktorý v celej krajine rozpráva to isté. My nemáme ani televízor, ani chladničku a naše jogurty sú biele, ale naša konverzácia je farebná a v každom dome iná."


str. 55

"Maj rada rastliny, radí mi. Keď jedna ťahavá rastlina vädla, povedala babka, že to preto, lebo na ňu nik nemyslí. Zavesila mi rastlinu vedľa postele a uložila mi, aby som jej posielala dobré myšlienky. Hoci som mala horúčku, posielala som rastline svoje posledné sily a svetlozelené listy sa rozrástli po celej tapete. Veď rastlina sa volá „ťahavý Janko“ a je odvážna ako náš hrdina, ťahá ho to do sveta, stále ďalej, až na jeho kraj. Ja som tá víla, ktorú stretne v lese, ja Jankovi v núdzi pomáham. Je to hneď jednoduchšie, keď rastlina nesie meno hrdinu. Ak by sa volala „domased Rudko“, nemrhala by som na ňu silami."


str. 58

"Keď sa rodičia nehádajú, nevedia, čo si spolu počať. Vtedy nastane veľké mlčanie a to je horšie ako tie premrštené fialové slová, ktorými sa navzájom častujú. Mlčanie je bezfarebné, zato je zdrojom nebezpečného napätia. Keď náš otec mlčí, je ako stĺpy vysokého napätia, ktoré súdruhovia proletári vztyčujú na lúkach a poliach."


str. 60

"Moja rodina nerozumie reči lesa. Keď sa raz prechádzame v lese nad kúpeľmi, nazve brat otca sviňou. Otec doňho začne udierať, akoby bol tenisová loptička. Brat sa mu vytrhne, beží preč a vykrikuje ďalej: Sviňa, sviňa, a otec beží za ním a kričí..."


str. 67-68

"Dobre, že máme humor vlastnej výroby. V hlavnom meste vychádza farebný týždenník s vtipmi, karikatúrami a veselými príbehmi... Je to dobrodružné a zábavné. Hoci otec nie je zábavný, čítava so mnou v nedeľu popoludní humoristický týždenník. Ležíme vo dvojici na pohovke v obývačke, kde smieme ležať len v nedeľu. Pretože otec nikdy nevie, koľko mám rokov a do ktorej triedy chodím, ukazujem mu, ktorým vtipom ešte nerozumiem... Pri spoločnom čítaní humoristického týždenníka zabúdam, že otec o mne nič nevie a že toto čítanie a strieľanie na vrabcov sú jediné veci, ktoré robíme spolu."


str. 65-66

"Nehodím sa do tejto rodiny bez ohľadu na to, koľko spoločných génov máme. Na hlave mám čierne vlasy, na nohách, ramenách a chrbte čierne chlpy. Mama, ktorá je blond, ustarostene ukázala môj chrbát krajčírke, no tá pokojne povedala: To prejde, aj ja som ako dieťa mala chĺpky... Raz som videla muža, za ktorým sa v bazéne vlnili jeho dlhé chlpy. Som chlpatá, pretože mojimi najobľúbenejšími príbuznými sú praľudia. Keď má človek niekoho rád, začne sa mu podobať."


str. 69

"Moja druhá babka, dedkova babka, ležiava v negližé na pohovke v dedkovej kuchyni, číta snáre v cudzej reči a keď prídem, vyzýva ma: Porozprávaj mi svoje sny. Keď bol dedko mladý, šiel do sveta ako Janík a prišiel do veľkého mesta, kde hovorili rečou našich utláčateľov. Dedkova babka tam žila a dedko pochopil, že práve ju vo svete hľadal. Dedko bol fešák s fúzikmi a orlím nosom a ona ho nasledovala do nášho mestečka. Odvtedy leží na pohovke a keď sa jej pýtajú, či nechce cestovať, odpovedá: Strom ako strom, dom ako dom, kraj ako kraj, a nevstane."


str. 71

"Keď dedko počúva rádio, celý sa zmení. Stáva sa veriacim, ucho pritláča na veľkú hnedú škatuľu, verí vzdialeným hlasom z krajiny za morom — hlasy roztrieštené vetrom zaplavujú v búrlivých vlnách kuchyňu. Veľká prírodná sila trhá vety, daruje začiatok a upiera koniec. Slová, ktoré naše rušičky nedokázali celkom zrušiť, sú ako ružová cukrová vata, keď ju maškrtíme so zavretými očami."


str. 73

"Podľa tradície som mala zdediť babkino krstné meno, no našťastie bolo sčítanie ľudu. Mama ležala na pôrodnom lôžku, mňa zamotali s vystretými nohami do bielej zavinovačky, pretože novorodenci sa nesmú hýbať, ničí im to chrbticu, a práve vtedy prišiel úradník, ktorý sčítaval ľudí v krajine. Moja mama ma vnímala ako tretiu ruku či tretiu nohu, každopádne som patrila k jej telu a mala som pokračovať v jej ceste. Prv než sa teda babka mohla dožadovať svojho práva, povedala mama úradníkovi, ktorý ukázal na časť jej tela v zavinovačke a spýtal sa na meno, svoje vlastné meno. Odvtedy mama existuje dvojmo."


str. 113-114

"Potom sme grófku konečne našli na jednej posteli pod oknom. Vo svojom vlastnom zámku bola jednou spomedzi mnohých opustených, vedľa svojich niekdajších slúžok, ktoré ju už neposlúchali, ale naďalej ju oslovovali pani grófka. Keď sme vyšli na štrkom vysypanú cestičku v zámockej záhrade, mama plakala, akoby v zmenenom zámku uzrela pričňu svojej blízkej budúcnosti. Vďaka našej spravodlivej epoche sme šľachtické zámky darovali slabým, a tak existujú zámky pre postihnutých, zámky pre bláznov a zámky pre spisovateľov a paláce pre pionierov. Mame som však neprezradila, aká som na naše nové spoločenské zriadenie hrdá."


str. 121

"O otázke: Ako sa máš? sa u nás nepatrí dlho premýšľať, treba zvesiť plecia a odpovedať: Ále zle, alebo Nestojí to za reč, a celým telom treba dať najavo, že náš život je úplne nanič, niet na ňom ani chlpa dobrého. Len človek, ktorý nie je celkom pri zmysloch a je nabitý elektrinou ako môj bratranec, by mohol odpovedať: Dobre. Ani pomyslieť, čo by sa strhlo. Mohli by toho blázna riadne zmlátiť, aby sa mu konečne vodilo zle. Keď sa ľudia stretnú, tak sa sťažujú, je to prastarý zvyk."


str. 124-125

"Keby do nášho mestečka prišli cudzinci, ktorí by nám verili na slovo, pomysleli by si, že žijeme v nešťastí. Ja si nevšímam slová, ale pozerám ľuďom do tváre. Keď rozprávajú o nešťastí, oči sa im lesknú a líca zružovejú. Sú šťastní, že môžu zoširoka pretriasať všetko to nešťastie. A nešťastie zväčša neprichádza samo. Mama má pre tento prírodný zákon príslovie: Na posratého aj hajzel spadne. Je dobre, keď sa všetkým vodí zle, aspoň si niet čo závidieť, a tak si tu s ružovými lícami spokojne nažívame."


str. 125

"V nepriateľských krajinách sa ženám vodí strašne zle. Buď sú ženami v domácnosti, alebo prostitútkami, čo je v konečnom dôsledku to isté... Naše ženy, vraví súdružka učiteľka, nepotrebujú almužny od mužov. Zarábajú si samy ako robotníčky, lekárky, všelijaké riaditeľky alebo dozorkyne vo väzniciach. V zime nosia hrubé biele bavlnené bombardiaky, ktoré sú bombovou zbraňou proti nachladnutiu vaječníkov. Štát dáva pozor na vaječníky matiek, v ktorých sú vždy pripravení budúci proletári. Ženy u nás nikdy nemajú voľné ruky, aby mohli vo chvíli záhaľky objať mužov, majú pred očami cieľ a v rukách plné tašky. U nás niet takej nehoráznosti ako matka bez ťažkých tašiek v oboch rukách, či neupachtená matka, ktorá sedí a len tak sa díva do vzduchu."


str. 129-130

"Na našom námestí stojí vojenský súd s vojenským väzením, masívna, pochmúrna budova so širokým kamenným schodiskom a zamrežovanými oknami. Prebýva v nej mužský svet s rozkazmi, vyznamenaniami, trestami, cigaretami a salvami smiechu."


str. 137

"Mám jeden revolučný sen: Brat sedí s putami na rukách na lavici obžalovaných v budove nášho súdu a súdružka sudkyňa ma posmeľuje: Len hovor, nezabúdaj, že si o zločine potrebujeme vytvoriť celkový obraz. Rozprávam a s každým slovom zo mňa opadávajú pretrpené údery, vzpriamujem sa, rastiem a rastiem. Súdružka sudkyňa sa prísne pozerá na brata, ten klopí hlavu a scvrkáva sa, bitkárske paže mu ochromene visia pri tele... Niekedy si predstavujem, že brat musí za trest dvadsať rokov drieť v baniach, inokedy považujem doživotie za spravodlivejšie. Keďže som humánna, nezasadzujem sa za popravu. Po procese mi všetci gratulujú a v našom meste sa začína nová éra trestania bitkárov."


str. 137-138

"Od dedka sa učím pomenovať bolesť pravým menom a ona sa stáva znesiteľnou. Keď si oškriem koleno, vraví: Nepotrebuješ žiadneho doktora ani liek, ty sama si domácou lekárničkou, tvoje sliny pôsobia ako penicilín. Sedím pod čerešňou, lížem si ranu ako ranená líška vo svojom brlohu a dedko je so mnou. V jeho prítomnosti verím v silu svojich slín a koleno ma už tak nebolí."


Dedko je aj v mojej najdávnejšej spomienke. Mala som štyri roky a kráčala som s ním po zamrznutej rieke. V jednej ľadovej kryhe na brehu sme našli zamrznutú rybu, ktorá tam ležala stuhnutá s otvorenou papuľou ako vo vitríne. Zosmutnela som a spýtala som sa dedka: Tá ryba už nebude plávať? Odvetil: Keď príde jar a roztopí sa ľad, ryba zasa ožije. Vidím už rybu, ako pláva, a veslujem rukami. Som narodená v znamení Rýb a podobám sa rybe, ktorá niekedy zamrzne a zasa sa prebudí. Aj mama je teraz ako ryba v ľadovej kryhe, ale jedného dňa sa oteplí a ona sa bude ponáhľať za nami. Farár rozprával, že Kristus po ukrižovaní vstal z mŕtvych. Neviem, čo tým myslel. Keď po ceste z veľkonočnej pobožnosti narazím na zamrznutú kaluž, dupem po nej, pokiaľ ľad nezaleje voda.

str. 139-140

str. 140-141

"Vodník si presne tak predstavuje manželstvo, uvarí duše svojich žien v cukre, aby sa im už nikdy nezachcelo vrátiť sa na pevnú zem. Panuje síce rozšírený názor, že je skôr komický než zlý, ale ja považujem za zlé, že jeho ženy musia byť zavarené a nemé. V našom meste sú manželstvá iné ako v podvodnej ríši, u nás sedia v zaváracom pohári s gumeným tesnením obaja manželia."


str. 142

"Existujú dve rieky, dva lesy, dve mestá, zo všetkých vecí na svete existuje aj ich čistý dvojník. Jedna rieka, jeden les, jedno mesto sú málo odolné voči jedom všetkého druhu a my vidíme len ich, no tých druhých, ich dvojníkov v nebi sa špina nedotkne. Akoby táto kópia bola pôvodnejšia než samotná vec. Nad mojou hlavou existuje iný, prvý svet. Alebo je trocha nižšie — za mojím čelom?"


str. 143

"V očiach vysokého stromu som jeho priateľka, som mimo neho, odlišujem sa od neho. Strom má svoju drsnú kôru a jeho slzy sú hustá miazga. Dáva mi svoj tieň a ja mu dávam svoj hlas. Kráčam s dedkom po lese, raz pochválim strom napravo, potom naľavo. Les sa ukláňa, kolíše a šumí, šumí. Týmito dvoma slabikami začína dedkovo meno. A keď to zachrastí, skrýva sa v kroví srnka alebo vták. „Chrast“ je tretia a posledná slabika dedkovho mena."


str. 146

"Môj partizánsky ujo strieľal na nepriateľov z lesa a odkázal mame, aby sa k nemu pridala. Na to mu mama odkázala, že les nie je nič pre ňu, že musí vybojovávať iné boje. Po potlačení povstania uja uväznili. Vtedy sa mama namaľovala na svoj nastávajúci boj, fľašou podplatila dozorcu a uja preložili do inej cely a nepopravili ho. Po vojne odišiel cez veľa hraníc, teraz žije za veľkým morom a posiela nám farebné fotky, kým my si vystačíme aj s čiernobielymi. Už nie je partizánom, žije si ako prasa v žite a vo farbe."


str. 148

"Keď ujo ešte bojoval v lese a občas zašiel do najbližšieho mesta, aby v rádiu ohlásil: Smrť okupantom, spoznali nepriatelia jeho hlas a namiesto neho zavreli dedka, ale mama oslobodila aj toho. Ihneď bežala za nepriateľským veliteľom taká rozrušená, že sa zabudla namaľovať, a celkom bez šarmu mu povedala, aby ju zatkol namiesto otca, pretože je mladá a silná. Nepriateľ sa zasmial: Milostivá slečna, môžem si vás tu nechať oboch, starého i mladú, prečo nie. Ale musel to byť aspoň trocha dobromyseľný nepriateľ a mamina odvaha sa mu asi zapáčila, galantne jej totiž podržal dvere a obaja, starý i mladá, sa vrátili domov."


str. 149

"To, že babka pochádza z našich nepriateľov, je tajomstvo. Preto varí bez korenín, je chudá a disciplinovaná. To sú vlastnosti našich nepriateľov. Keď to nikto nepočuje, učí ma v nepriateľskej reči, ktorú vyhlasuje za svetový jazyk, jednu vetu. Teší sa, keď ju ráno v tejto reči pozdravím: Dobré ráno, babka, prosím si žemľu s maslom a cigorku."


str. 151

"V nose mi niečo rastie a rastie, bude to asi dospievanie, čo mi bráni v dýchaní. Ku koncu vyučovacej hodiny sa dusím, štyridsať detí vydýchava tú trochu kyslíka, v zime s nami dýchajú ešte aj kachle a zmocňuje sa ma závrat."


str. 154

"Keď nás navštívil jeden z ujov, dosť veľké zviera, postavila pred neho babka kohútie prsia a pohár červeného vína, v ktorom sa zmietala muška. Ujo sa na mušku bezradne díval, no ja som toto zvieracie znamenie prečítala: Ten človek sa zmieta v prebytku, bojuje o život a nemôže ani von, ani dnu. Ukázala som ujovi východisko, ponorila som prst do vína a mušku som zachránila. Ujo sa zatváril ešte bezradnejšie... Zaprisahávam sa, že budem mať silné prsty, ktorými vyvediem silných mužov z ich opojných kariér."


str. 163

"Teraz to robievam takto, poprehŕňam sa v škatuľke s myšlienkami ako v maminej skrinke na šijacie potreby, vhodné myšlienky povyberám ako gombíky, prišijem si ich, odopínam ich a zapínam, ako sa mi zapáči. Alebo pristupujem k udalostiam ako mama k látke, ktorú rozloží na stole. Najprv vyznačí kriedou formu a potom ju vystrihne veľkými nožnicami. Svet je mamina látka, vystrihávam z neho myšlienkové šaty pre každú príležitosť, podľa ľubovoľného strihu."


str. 182

"V utorok mávam v parketovej sále jednej starej budovy balet. Stojíme so špičkami od seba v bielych našuchorených tylových sukničkách pred zrkadlovou stenou a učiteľka baletu nám predtancováva. Má chudé, vytrénované a už trocha povädnuté telo, ktoré vyzerá skoro ako telo našej babky, ale zároveň je aj príťažlivé a ohybné ako mamine telo. Učiteľka baletu v sebe spája čosi, čo je inak nespojiteľné — obe ženy môjho života. Je prísna a súčasne veselá, skáče, akoby bola víriacim páperím, lenže ona nie je páperie, ktoré by sa nechalo unášať, vždy pristáva tam, kde treba, každý krok je časťou programu. Kedysi som si myslela, že vôľa a ľahkosť sa navzájom vylučujú, no balet stelesňuje obe."


str. 188

"Mama robí to, čo týždeň za týždňom kritizuje náš humoristický časopis. Mäsiarke daruje pulóver, aby nám predala bravčové pod pultom. Pri zadnom vchode mäso nenápadne strčím do tašky a prefrngnem okolo reptajúcej masy pred obchodom. Radšej by som stála po boku svojho ľudu, dostala len tenké párky, zato by som však domov nosila mastné príhody, ktoré si ľud rozpráva. Mama nedovidí za kuchynský stôl, svojím podplácaním zraňuje proletársku česť. Utkala celú sieť skorumpovaných remeselníkov. Len čo odpadne zo strechy škridla, už aj pribehne pokrývač. Ostatní musia celé mesiace čakať, ale mama vymení svoje pletené dielo za škridlu, ktorú remeselník ukradol zo štátneho závodu, otcovu právnickú radu za odbornú opravu upchaného záchoda, ostrovné šaty za vylepšenie rodinného hrobu. To sa volá fuška. Fuška sa vybaví rýchlo, fuš, fuš, a už je preč, niet po nej ani stopy, akoby nikdy neexistovala."


str. 191

"Mama robí zázraky, ale predavačku v zmiešanom tovare si nezískala. Keď sa mestom rozšíri zvesť, že maju záchodový papier, ako každá rodina v meste sa pustíme do štafetového behu. Najprv stojí dve hodiny v rade babka, potom nanajvýš pol hodiny brat a ja už po hodine dostanem tri balíčky záchodového papiera. Viac predavačka nevydá, nedá sa podplatiť. Záchodový papier je na prídel, šetriť na zadku je rozumné, nemali by sme na utieranie hovna spotrebovať celé svoje lesy, v ktorých sa tak dobre cítia vlky a medvede."


str. 192

"Keď je niečo ťažké, povie môj holubičí národ: Ach, ale na to treba mať pevnú vôľu. A všetci prikyvujú, vzdychajú, trudnomyseľne mrmlú: Hej, hej, vôľu... Vôľa je rovnako nedostatková ako záchodový papier, ani čoby bola závislá od štátnej produkcie, pritom závod Vôľa ešte znárodnený nebol, vraví otec."


str. 193

"Mama vraví, že milióny ľudí pracujú u nás v druhom povolaní ako špicľovia alebo agenti provokatéri. Kým ohrýzajú kohútie stehienka, akoby mimochodom sa spýtajú, či náš ujo za morom už videl nepriateľskú atómovú bombu a či nevieme, aká je veľká. Špicľov poznať podľa toho, že kladú také nevinné otázky a pritom prižmurujú oči. Odmeňujú ich za to, že provokujú nespoľahlivé živly, ako je náš otec. Ach, kedysi bývalo lepšie, povie taký agent provokatér na tenisovom ihrisku a keď otec horlivo prikývne, odhalí ho ako triedneho nepriateľa, ktorý banuje za starým spoločenským zriadením."


str. 196

"Mama vraví, že milióny ľudí pracujú u nás v druhom povolaní ako špicľovia alebo agenti provokatéri. Kým ohrýzajú kohútie stehienka, akoby mimochodom sa spýtajú, či náš ujo za morom už videl nepriateľskú atómovú bombu a či nevieme, aká je veľká. Špicľov poznať podľa toho, že kladú také nevinné otázky a pritom prižmurujú oči. Odmeňujú ich za to, že provokujú nespoľahlivé živly, ako je náš otec. Ach, kedysi bývalo lepšie, povie taký agent provokatér na tenisovom ihrisku a keď otec horlivo prikývne, odhalí ho ako triedneho nepriateľa, ktorý banuje za starým spoločenským zriadením. Agent provokatér beží k svojmu šéfovi a za takéto úspešné hlásenie smie vycestovať do nepriateľskej krajiny. Svet smú totiž vidieť len špicľovia s ponatŕčanými ušami."


str. 196-197

"Slová môžu ľudí riadiť, robia z nich baleríny, ktoré natiahneme kľúčikom v chrbte. Práve som skákala z trampolíny, keď z ampliónu zavolali niekoho ku vchodu. Kúpalisko zmrzlo uprostred horúceho leta, všetko stíchlo, zavisla som nad vodou a nemohla sa ponoriť. Akoby aj? Práve zaznelo meno zradcu, s ktorým sa vedie proces v hlavnom meste."


str. 200-201

"Niekde je komora, v ktorej sedia súdruhovia cenzori. Majú ťažké povolanie, musia prečítať všetky listy, ktoré sa posielajú do zahraničia a ktoré odtiaľ prichádzajú. Súdruh cenzor alebo súdružka cenzorka skúmajú, či neohovárame svoju vlasť a neposielame do sveta štátne tajomstvá. Najprv premýšľajte, až potom píšte, pripravuje nás súdružka učiteľka na život. Nepriatelia by si mädlili ruky, keby sme ostrovnému ujovi napísali, kde sú u nás kasárne. Okamžite by na ne nasmerovali svoje rakety. Keď dedko dostane list od svojho syna, môjho partizánskeho uja, je prelepený lepiacou páskou. Dedko sa hnevá, že otec štát využíva svoje právo na odpanenštenie. Listy z cudziny sú ako panny, otvárajú ich silnejší."


str. 201-202

"...loptička sa rozbehne a preskočí viaceré schody naraz. Hreším ju, hladkám ju a keď padne na ulicu, volám: Šuška, Šuška, čo to robíš? Vráť sa! Keď ma počula babka, zakázala mi vyslovovať slovo Šuška..."


str. 203

"Neviem, ako sexepíl vyzerá, aký je na dotyk, kde sa zdržuje. Je to cudzie slovo, pre ktoré nemáme preklad..."


str. 205

"Žena so sexepílom je ako prenasledovaná srnka, ktorá beží lesom, ako na jednej olejomaľbe v našej predsieni... Múdra žena mužov nemiluje, vie, že sú iný druh, nikdy sa s nimi nemôžeme priateliť. Súdružka učiteľka zasa vraví, že pokroková žena žije s proletárskym mužom v priateľstve, tento je však len jej druhým mužom, pretože jej prvým mužom je práca."


str. 205-206

"Keď babka vysloví slovo „rozkoš“, rozkoš ju v ústach pošteklí a musí ju vypľuť. Keďže mi lekcie zo života dáva v kuchyni, napľuje na kuchynský stôl a potom rozkoš rozotrie lakťom, až sa červená stolová doska leskne."


str. 210

"Babka nechce mužov zvádzať ani chlpmi, ani inými ženskými prednosťami, chce sa podriadiť ich autorite, kdekoľvek ju nájde, najlepšie na poste šéfa, rozčuľuje sa mama. Babka uctieva mužskú moc, uctieva svojho nebohého prísneho otca a s lesknúcimi sa očami predvída skvejúcu sa kariéru môjho brata."


str. 211

"Moja mama vraví, že na svete je už len málo princov a ich predurčené cesty nevedú do nášho mestečka. A ak zdedím dedkov orlí nos, musia mi v hlavnom meste ten hrboľ obrúsiť, až potom môžem prísť nejakému princovi na oči."


str. 212

"Iba tri slová si nechcem osvojiť, deti proletárov ich píšu na múry a vykrikujú, ich zvuk aj význam mi pôsobia bolesť. Tie tri slová ľudia vyslovujú v zlosti, zo zvyku, pri ľubovoľnej príležitosti, odcudzené ich zmyslu, tými tromi hrubými slovami,... ma naša reč zrádza a chcem z nej emigrovať do nezaťaženej cudzej reči, v ktorej nie sú slovo a vec nalepené na seba, v ktorej ma slovo oslobodí od detstva."


str. 214-215

"Na jar nám súdružka učiteľka oznámila, že nebohý otec všetkých bratských krajín urobil na svojej správnej ceste zopár chýb. Preľakla som sa: Ako to, že zopár chýb? Vždy sme sa učili, že bol bezchybný... Ak nie je vzor nás všetkých dokonalý, ako máme budovať dokonalú budúcnosť? Vieme, povedala súdružka učiteľka, že s revolúciou je to tak, ako keď sa rúbe les, triesky lietajú, s tým treba pri revolúciách počítať, no dobrotivý veľký otec bol zbytočne krutý, lietalo priveľa triesok... Súdružka učiteľka, chcela som zdvihnúť ruku, nerobíte práve niekoľko chýb? No bála som sa, že tým urobím veľkú chybu."


str. 215-216

"Črepina granátu v mojom stehne sa začala obracať, tukový kopček sa zapálil a keď bola bolesť najväčšia, črepina prerezala pokožku a ľahko som ju vytiahla."

Koniec


str. 218